« späť

Ľubomir Ivanytsia túži po ME, po skončení kariéry chce ostať v Považskej bystrici a zlaožiť si rodinu, Muži
15.12.2020 - Katarína Opoldíková

   

Ľubomir Ivanytsia túži po ME, po skončení kariéry chce ostať v Považskej bystrici a zlaožiť si rodinu,Tridsaťročný pravý krídelník, hádzanár MŠK Považská Bystrica Ľubomir Ivanytsia, patrí už tretiu sezónu k oporám klubu.

Kde ste s hádzanou začínali?

-Som rodák z mestečka Velikyi Bereznyi, ktoré leži tri kilometre od hraničného prechodu Ubľa na Slovensku. Začínal som hrať ako žiak, od trinástich  rokov som bol na športovom lýceu v Kijeve a potom som popri štúdiu na vysokej leteckej škole hrával najvyššiu súťaž za Buidiveľnyk Brovary, čo je mesto asi dvadsať kilometrov od Kijeva. Po skončení školy som sa vydal prvýkrát do zahraničia – na Slovensko.

Prečo ste si vybrali práve Slovensko?

-Priateľka Aleksandra Krebs, ktorá je hádzanárska brankárka, pôsobila už dva roky v Iuvente Michalovce, kde bola od dorastu. S pomocou jej manažéra Róberta Jana som sa dostal na prvé zahraničné angažmá do Topoľčian. Po absolvovaní skúšku som v klube odohral šesť sezón. Pocity boli dobré, klubu sa darilo, majiteľ mal veľké ambície. V extralige sme získavali medaily a hrali v európskych pohároch. Odišiel som ešte v ére, kedy to klubu išlo, ale po odchode sponzora nie je situácia ružová a klub má problémy.

Ako ste sa dostali na Považie?

-V Topoľčanoch som hral sezónu pod vedením súčasného trénera MŠK Václava Straku, ktorý ma poznal a chcel do tímu. Keď ma oslovili funkcionári, súhlasil som. Ponuku sme dôsledne zvažovali aj s priateľkou, ktorá prestúpila do moravského Sokol Poruba, aby sme boli bližšie k sebe. Na Považí som už tretí rok, som tu veľmi spokojný, niet sa na čo sťažovať. Máme dobrý kolektív, hráme v extralige o najvyššie priečky, európske poháre. Hádzaná v Považskej Bystrici si aj v nepriaznivej situácii udržuje úroveň aj kvalitu.

Na ktoré slovenské pôsobisko spomínate radšej?

-Ťažko povedať, aj v Topoľčanoch bolo dobre, rovnako aj v Považskej Bystrici. Možno tu je to lepšie, predsa len mám viac skúseností než predtým ako som na Slovensko prišiel.

Nelákali vás kluby z východného Slovenska – Prešov či Košice?

-Tatran je slovenská špička, hrával v Lige majstrov či Európskej ligeá európske poháre, Ligu SEHA. Ponuku som nedostal, podobne ani z Košíc, či iného tímu z východu. 

V drese MŠK sa tvojím príchodom vyriešil problém pravého krídlam, kde sa hráči v poslednej dobe striedali ako na páse. Hovorí sa, že mať dobrého ľaváka je výhra.    

-Väčšinou som hrával na pravom krídle, ale zahral som si aj na spojke. Za roky na tomto poste mám už všetko zautomatizované. Občas sa stane, že prešliapnem, ale to patrí k hre. Rovnako je to aj so zakončením, pri náskoku veľa času na špekulovanie nie je. Som ľavák, ale iba pri hre, pri písaní, jedení či iných činnostiach používam pravú ruku, aj pri futbale kopem pravou. Pravačkou som gól nedal asi nikdy, možno pri nahadzovačke, ale to nie je klasická strela. V klube sa striedam na krídle s Mariánom Maliarom, tiež ľavákom. Učí sa, je mladý, šikovný, má čo zlepšovať. Ale v tíme máme viacero mladých, ktorí tu majú dobré podmienky a sú prísľubom do budúcnosti.

S Považskou Bystricou ste sa tešili zo zisku Slovenského pohára? Ako spomínate na zahodenú sedmičku?

-V rozstrele som napálil loptu do brvna, odrazila sa za čiaru, nielen ja, ale aj viacerí to videli ako gól. Gól neplatil a vtedy som sa cítil zle, lebo šanca na zisk pohára klesla. Našťastie neuspel aj súper a keď som opäť prišiel na rad, Čuprynu som prekonal. Bolo to špecifické, pretože sa poznáme ešte z juniorskej reprezentácie. Finále bolo nádherné, malo náboj, atmosféru, divácku kulisu a naviac sme vyhrali. Bol to super zážitok.

Vráťme sa ešte k Prešovu. Čím to je, že Považská Bystrica dokáže na Tatran zahrať?

- Prešov hrá väčšinou v Považskej Bystrici na svoje pomery zle a tak tomu bolo aj v Topoľčanoch, kde boli tiež zápasy vyrovnané. Myslím si, že v Považská Bystrica ťaží z vlastných odchovancov, hráči sú dlhší čas spolu, čo je pozitívom. Sme zohratí, pomaly môžeme hrať naslepo, vieme čo spoluhráč urobí.

Pri sedmičkách vždy podáte loptu aktérovi, nech je to hocikto.

-Máme taký rituál, s Martinom Briatkom si loptu vymeníme, podám mu ju a on strieľa. To isté platí aj keď hádže Andrej Sloboda, ktorý ho počas neprítomnosti úspešne zastupoval. Keď treba, hodím sedmičku aj ja, keď ma pošle tréner, alebo nemá kto iný. Nemám s tým problém.

Pri každom góle sa tešíte so vztýčenou rukou, podobne je to aj pri obranných zákrokoch.

-Z gólov som sa tešil aj na Ukrajine, ale nebolo to nič výnimočné. Až na Slovebsku ma naučili, že je dobré emócie neskrývať a prejavovať ich, čo sa páči aj divákom. Mám radosť nielen z gólu, ale aj prihrávky či dobrého bloku, všetko je dôležité pre tím. Je top príjemný pocit a pomáha. Teraz to robíme všetci, pretože sa musíme vzájomne podporovať, keď nemáme na zápase divákov. Je to zvláštne odrazu hrať v tichej hale, kde počuť len pokyny trénera a spoluhráčov. Predtým nás diváci hnali dopredu a veľmi nám to pomáhalo, teraz si musíme pomôcť sami.

Na ktorý zápas najradšej spomínate?

-Top zápas nemám, dal som v zápase desať gólov, proti Šali ešte viac, ale vyložene výnimočný zápas nemám. Som členom tímu a som rád za každý náš gól a výhru.

Často bývate terčom faulom, no trestov veľa nemáte.

- Žlté karty občas dostanem, niekedy sa nevyhnem dvojminútovému terstu. Je to aj preto, lebo na krídle toho nemám toľko ako chalani na strede. Červenú kartu som zatiaľ nikdy nedostal ani napriamo ani po troch vylúčeniach. Dúfam, že mi to vydrží. Niekedy je to ťažké, ako nedávno proti Šali, kde ma súper nešetrne fauloval a okamžité dostal červenú kartu. Bol som nervózny a moju reakciu ocenil rozhodca dvoma minútami.

Nedávno ste dostali pozvánku do slovenskej reprezentácie. Reprezentovali ste aj predtým?

-Spolu s Čuprynom sme reprezentovali ako juniori Ukrajinu, ale nikdy sa nám nepodarilo postúpiť na európsky šampionát. V dospelej reprezentácii Ukrajiny som nikdy nehral, neviem prečo si ma tréneri nevšímali, aj keď sa mi darilo. Zrejme o mne nevedeli (smiech). Nedávno som dostal od trénera Petra Kukučku pozvánku na Eurocup proti Chorvátsku a Španielsku, no podujatie bolo pre koronu zrušené. Dúfam, že sa dostanem na miniturnaj proti Česku a Maďarsku. Cieľom je dostať sa do nominácie na ME v roku 2022, ktoré budú na Slovensku a Maďarsku. Dúfam, že sa to podarí, konkurencia na mojom poste je veľká, Tomáš Urban, hrajpci v druhej Buideslige je špičkovým hráčom. Potešilo by ma, keby aj priateľka, ktorá medzitým prestúpila do poľského Koszalinu vychytá postup Slovensku na ME. Súperom bude Ukrajina, takže bude to riadne derby. Reprezentovať je česť a pocta. Ak budem nominovaný na hocijakú reprezentačnú akciu, urobím všetko pre to, aby som bol platným hráčom.

Aby ste mohli reprezentovať, museli ste získať slovenské občianstvo. Bol to hlavný dôvod?

-S priateľkou sme už dávnejšie chceli ostať na Slovensku, sondovali sme podmienky, ktoré musíme splniť. Po piatich rokoch sme získali dlhodobý pobyt v Európskej únii, čo znamenalo, že s kartičkou sme mohli chodiť po členských štátoch rovnako ako občania týchto krajín. Záujem reprezentácie proces ešte urýchlil, po takmer desiatich rokoch už máme obaja slovenské pasy a sme Slováci. Na Slovensku sa nám obom páči, v Považskej Bystrici sa cítim dobre a radi by sme tu ostali. Je tu nádherná príroda, čo nám vyhovuje, keďže máme radi turistiku, vyhovuje. Ani na Ukrajinu to nemáme ďaleko, autom okolo šiestich hodín.  

Blížia sa Vianoce, kedy ich slávite?

-V našom meste na Ukrajine máme grékokatolíkov, pravoslávnych ale aj rímskokatolíkov. Rešpektujeme sa, keď je 24. Decembra Štedrý večer, my ako grékokatolíci máme tiež voľno, ale naše Vianoce sú 6. januára. Prísny pôst sa drží až do večere, ktorá musí obsahovať dvanásť chodov. Nesmie sa jesť mäso ani nič, čo obsahuje mlieko. Tradičným jedlom je kuťa, čo je uvarená pšenica, do ktorej sa pridáva mletý mak, med, orechy a sušené ovocie. Ďalej to holubky, čo sú kapustové rolky s ryžou a mletým mäsom, no to je na Štedrý večer nahradené zeleninou. Ryby sú samozrejmosťou, podávame ich na kyslo alebo pečené, chýbať nesmie fazuľové pyré, hubová omáčka, a koláče. Na druhý deň sa ide do kostola a voľno je nasledujúce tri dni. Na Vianoce doma sa vždy teším, navštívim mamu a rodinu, bohužiaľ budem bez otca, ktorý nedávno zomrel.

Ako vyberáte darčeky?

-Dávame si ich na Silvestra, darčeky by mal obdarovaného potešiť. Keď mám dilemu, čo kúpim priateľke, radšej sa jej spýtam. Prsteň už má, zásnubný. už sme zasnúbení.

Čo by ste chceli dosiahnúť?

-Je toho viac. Prioritou je rodina, ktorú si tu chceme založiť. Aj keď sa tu cítim dobre, ak by bola dobrá ponuka z Maďarska, Poľska či Rakúska, rád by som ju vyskúšal. Na Bundesligu sa necítim, neviem či som až taký dobrý. Pri prestupe treba aj šťastie a dobrého manažéra. Mám aj trénerskú licenciu C, môžem trénovať zatiaľ iba deti, ale chcem si kvalifikáciu zvyšovať, pretože priateľka si robí Béčko. Som rád, keď môžem svoje skúsenosti odovzdávať tým, čo majú o to záujem a chcú sa učiť. Možnosťou je aj nájsť uplatnenie sa v odbore elektrotechnika – elekromechanika, ktorú sm vyštudoval na leteckej školy. Najskôr musím poslať diplom na ministerstvo školstva aby mi ho uznali a možno sa uplatním na niektorom letisku. Zatiaľ hrám hádzanú a to ma baví.

 

J. Šprocha

Stránku vytvorila f. GFXpulse | webdesign a redakčný systém

Facebook

Get the Facebook Likebox Slider Pro for WordPress